MÁM ASPERGEROV SYNDRÓM

            Sedela som v parku na lavičke a dívala som sa do korún stromov. Aha, vľavo je platan javorolistý, vpravo katalpa trubačovitá. Jeden môj blízky mi kedysi opisoval, ako videl v Rumunsku vraj: „asi mäsožravú rastlinu.“ No ja som na to odpovedala rovno od sporáku: „To nebola nijaká kvetina, je to huba a nazýva sa kvetnatec Archerov.“ Vytreštil na mňa oči a odbehol do knižnice pre atlas húb. Nalistoval podľa abecedy kvetnatec Archerov a užasnuto vykríkol: „Áno, to je presne ono!“
            Len podivín pozná naspamäť atlasy. Aj ja sa k takýmto podivínom zaraďujem. Mám postihnutie, ktoré sa nazýva Aspergerov syndróm. Je to vysoko funkčný autizmus, ktorého výhodou je skvelý mozog a nadpriemerná pamäť.
            A nevýhodou je všetko ostatné. Psychiatri a psychológovia nám vysvetľujú, ako funguje „bežný“ človek a snažia sa nás naučiť s ním jednať. Problém je v tom, že na ľudí nijaká šablóna neexistuje, keďže každý človek reaguje inak. A tak reagujeme podivne. Vy sa čudujete, my sa čudujeme.
            Tvárime sa nahlúplo, a preto nás väčšina ľudí za nahlúplych považuje. Pokiaľ nepríde reč na tému, v ktorej sa vyznáme. To sme potom schopní urobiť fundovanú prednášku, že publikum žasne. Na obľúbené témy sme schopní viesť aj dlhé monológy, bez ohľadu na to, či daná problematika poslucháča zaujíma alebo nie.
            Väčšina z nás sa nedokáže pozerať ľuďom do očí. Je to príliš namáhavé. Nedokážem súčasne premýšľať alebo hovoriť a zároveň sa pozerať niekomu do očí. Ak aj sa niekomu dlho s úsmevom pozerám do očí, to znamená, že ho nepočúvam. Raz som chcela kamarátovi, ktorému umrela maminka, povedať naozaj úprimne, že to aj mňa bolí a pritom mu hľadieť do očí, lebo viem, ako ľuďom na tom záleží. Nacvičovala som si to doma pred zrkadlom a bola som presvedčená, že to zvládnem. A keď prišla tá chvíľa a ja som mala vyriecť „úprimnú sústrasť“, pristúpila som k nemu, pozrela som mu priamo do očí a povedala: „všetko najlepšie!“
            Čo sa týka môjho chovania, ja často nemám vlastné správanie. Väčšinou zrkadlím chovanie ľudí, s ktorými sa stretávam. Správam sa láskavo k tomu, kto je ku mne láskavý a vyšteknem na tých, ktorí štekajú na mňa. Ak sa niekomu nepáči moje chovanie, znamená to, že ani mne sa nepáči jeho. Mám problém rozumieť humoru, irónii, metaforám. Väčšina z nás po vzťahoch s druhými túžime, ale nedokážeme si ľudí získať.
            Takisto nedokážem reagovať intuitívne ako neautisti. Keď si o niekom myslím niečo nelichotivé, rovno mu to poviem, či je to vrátnik alebo riaditeľ. Často sa ma ľudia pýtajú, ako som si to mohla dovoliť. Neviem na to odpovedať. Správam sa úctivo k vrátnikovi i k riaditeľovi, ak sú oni voči mne úctiví a poviem priamo do očí, čo si myslím – vrátnikovi i riaditeľovi – nie iba vrátnikovi tak ako väčšina „bežných“ ľudí. Nerozumiem významu slušnosti a zdvorilých gest, uniká mi zmysel spoločenských formalít.
            Nie je pravda, že autisti nemajú city, len ich ťažko zvládajú „vo vnútri“ i „navonok“. Ja emočné stresy ventilujem tak, že sa zavriem niekam bokom, vezmem si flautu a hrám mariánske piesne. To, čo sa mi nedá vyjadriť slovom, „vyspievam“ flautovými melódiami. Je to zároveň aj môj spôsob modlitby.
            Rozdiel medzi „bežným“ a autistickým človekom je možno asi taký ako medzi jablkom a orechom. Jablko je jednoduché hneď odhryznúť. Kto by chcel však zahryznúť do orecha, vylomí si zub. Niekto orech namrzene zahodí a ešte doň i kopne. Boh však stvoril jablká i orechy. A kto má trpezlivosť, aby sa dostal pod škrupinu orechu, nájde chutné jadro. Tak je to aj s inými ako zdravými ľuďmi. Boh nás stvoril a videl, že je to dobré. V mojom vnútri si vytvoril príbytok a ja tam s ním rada prebývam.

            Všetci môžeme prejaviť účasť na potrebách podobne chorých ľudí. Tá spočíva predovšetkým v ich prijatí a povzbudení, v neodsudzovaní.

(zdroj: Jitka Hosana Štepánková, www.pastorace.cz, 30.3.2016)